juraj Mesík, ktorý u nás ako prvý nástojčivo upozornil na hrozby koronavirózy, dnes píše ako malé pripomenutie tej „len chrípky, čo po Veľkej noci pominie, ktorej sme sa na Slovensku zázrakom vyhli“ a toho vírusu, čo „hynie v teple a vlhku”, že po Wuhane, Lombardii, Madride, Londýne, New Yorku etc. sa Covid-19 rozhostil aj v centre Amazónie.
Neviem ani po prečítaní knihy Nassima Nicholasa Taleba, čo sú čierne labute, ale koronavírus určite žiadnou čiernou labuťou nie je. Je len príkladom toho, že ľudstvo si všetko všimne, až keď mu tečie do topánok. Dovtedy si to radšej nevšíma. Preto nikdy neodhadne príchod revolúcie.
Je zvláštne, ako sa celá diskusia posúva. Najprv išlo o život, teraz ide o ekonómiu, nejaký život sem, nejaký život tam. Argumentuje sa nefér. Že človek aj tak umiera a že na rakovinu umiera viac ľudí ako na koronavirózu. Za tým sa skrýva dobre živený odpor k seniorom ako trúdom, ktorí si vykonali svoju povinnosť a môžu odísť zo scény, ale aj obchádzanie faktu, že koronavírus je, na rozdiel od rakoviny, nákazlivý, žne ako kombajn a že sme to už videli a zažili.
„Teraz ide o ekonomiku, ale zajtra pôjde o jej celkom iné parametre. Ekonomický pokles bude väčší, ako sme si mysleli a rast pomalší, ako si pripúšťame.“
A u nás je ten posun ešte väčší, lebo sa vybíja v nezmyselných politických šarvátkach, kto je za čo vinný. Akoby to zomierajúcim pomohlo. Platí, čo platilo vždy – personálne výmeny vinníkov, ktoré vláda neurobí v prvých mesiacoch, už neurobí nikdy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.