tento rok som bola na duchovných cvičeniach v komunite, ktorá má živé kontakty s Talianskom. Denne nám pri obede hovorili správy z Talianska. Strašne sa mi to zdalo vzdialené. Akosi sa mi nechcelo veriť, že by to mohlo prísť aj k nám. Skôr som si predstavila zemetrasenie. Také, ako bolo v novembri v Albánsku. Aj rozumiete, že je to zlé, aj sa podvedome pripravíte na to, čo by ste robili v krízovej situácii, čo by ste brali ako prvé.
Tento školský rok je pre mňa takouto situáciou. Presne viem, čo kde mám položené a keby mi niekto zakričal, že musím rýchlo vypadnúť z domu, viem do 30 sekúnd zobrať najpotrebnejšie. Doklady, fľašu vody, mobil s nabíjačkou, nejaké veci na oblečenie. 30 sekúnd. Bez vecí na oblečenie aj menej.
Lebo v novembri som takmer prišla o život. Zvláštne ochorenie, ktoré rozblikalo kontrolky v mojom živote aj v živote mojich lekárov. Osobná karanténa po návrate z nemocnice bola ešte 6 týždňov. Potom to zemetrasenie v Albánsku, potom výbuch bytovky v Prešove. A tak som mala veľa voľných dní, keď nosíte rúško na tvári nie preto, aby ste nenakazili iných, ale aby ste od nikoho nič neschytali. Aj si poviete, že si prečítate všetky dobré knihy, ale sa vám to nedarí. Aj si poviete, že urobíte toto alebo hento, ale akosi nič nejde. Potrebovala som byť tvrdá sama na seba: naplánovať počet prečítaných strán, naplánovať si večer, čo počas ďalšieho dňa urobím, koľko uháčkujem, čo sa pomodlím, akej činnosti sa budem venovať, koľko cvičiť.
A potom prišlo plno normálnych dní. Dní, keď idete do školy a zo školy, robíte prípravy a učíte, ako najlepšie viete, modlíte sa a plánujte nové techniky, nové metódy, prihlasujete sa na nové vzdelávania a pritom pracujete na vlastnej identite rehoľnej sestry (modlitba, pôst, dobré skutky).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.