základnou otázkou je, či sa táto zmena stane kľúčovou témou parlamentných volieb. V tom prípade Smer s Ficom a Pellegrinim nebudú schopní vytvoriť po voľbách vládu a utvorí ju opozícia. Pokladám dokonca za reálne, že napriek dnešnému odhadu tesného výsledku môže byť skutočnosť taká, a jedna strana nebude môcť vydierať ostatné.
Medzi dnešnými kandidátmi na účasť vo vláde panuje však veľmi zlá klíma a fatálne nízka miera pripravenosti na veľké reformy. Zatiaľ platí len mantra jednotlivých strán, že majú „najlepšie reformy“ a že „vzájomne komunikujú“. Už teraz možno preto predpokladať povolebnú stratu času a tempa.
Na začiatku roka vyzerá takéto uvažovanie ako luxus, ale začiatkom marca sa stane každodennou politickou realitou. Rovnako ako otázka predsedu vlády. Nikdy som sa netajil tým, že za jediného opozičného politika schopného integrovať takú zložitú vládu pokladám Andreja Kisku a inštinktívne to tak cítia aj ostatné strany.
Zabúda sa aj na to, že pri koalícii PS/Spolu ide o dve strany, ktorých podiel na moci sa delí, čo ešte celý problém komplikuje. Vedie to k hystérii, opozičné strany vedú volebný zápas v prvom rade proti sebe a až v druhom proti dnešnej vládnej koalícii, a to bez ohľadu na pakt o neútočení.
„Začínajú sa objavovať prvé predvolebné slogany – férovosť a hrdosť. Kľúčovým slovom, ktorého líniu budeme musieť držať, je však slušnosť.“
Matovičovi, čo je dnes už triviálne, absolútne chýba koaličný kód a čo len minimálna spoľahlivosť voči partnerom. Jeho výber pestrofarebných kandidátov vyzerá síce ako predvolebná výhoda, už teraz sa však môže chvieť, kto ho po voľbách opustí ako prvý. Osobne sa domnievam, že zvíťazí ten, kto bude mať najlepšie nervy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.