otvorilo vyhodenú plastovú fľašu po nejakej malinovke, hlavu zaklonilo dozadu a posledné kvapky oranžovej vody púšťalo dole krkom. Olízalo pery, fľašu hodilo naspäť do kontajnera a hrabalo sa v odpadkoch ďalej. Až do toho momentu sa mi zdali všetky tie propagačné predmety, ktoré so sebou vláčime po Slovensku, zbytočné a nepoužiteľné. Vtedy prišli vhod.
Otvorila som dvere na dodávke, a začala vyťahovať žltý šál, perníky, lízatká, čiapku a pršiplášť. Dievčinka si ma všimla. Zostala stáť asi dvadsať metrov odo mňa. Išla som k nej. Obtočila som jej šál okolo krku. Vrecká ušmudlanej mikiny naplnila perníkmi, na hlavu dala šiltovku a prehodila cez ňu pršiplášť. Obzerala si nové veci a usmievala sa.
„Keď som svoju strašidelnú príhodu vyrozprávala žiakom na besede, začali vykrikovať mená. Hádali sa, ktorý z ich spolužiakov to mohol byť.“
Najviac sa jej páčil šál. Chytala si krk a mala som pocit, že si nevie vysvetliť, načo to je a ako to na nej vyzerá. Odfotila som ju a fotku jej ukázala. Usmievala sa ešte viac. Opýtala som sa jej, prečo nie je v škole, kde býva, ale ona sa zľakla a rozutekala sa preč. Načo som sa jej to pýtala, vyčítala som si. Veď odpoveď som poznala. Písaním a počítaním, bohužiaľ, hlad nezahnala.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.