za tridsať rokov sme sa naučili niekoľko dôležitých vecí. Napríklad vieme, že keď bol niekto za komunizmu odvážny, v demokracii to platiť nemusí. Najkrikľavejšími príkladmi sú skvelí lídri novembrových námestí Ján Budaj a Milan Kňažko, ktorí neskôr zakladali HZDS, a dnes sa tvária, akoby ho zakladali Fedor Gál s Petrom Zajacom.
Ale príkladom je aj katolícka cirkev, ktorá v komunizme a v utrpení zrodila Jukla s Krčmérym, tajné krúžky, Velehrad a Sviečkovú demonštráciu, no v demokracii stratila kredit, keď sa rozhodla pre kolaboráciu s Mečiarom, Slotom, Ficom a iným extrémom.
„Asi nie sme kresťanský národ, ale nie sme ani národ bez srdca a duše.“
Ale vieme už aj presný opak. Že ak sa niekto pred rokom 1989 zaplietol s komunistickou stranou, v demokracii mohol obstáť. Príkladmi sú Marián Čalfa, ktorý ako nomenklatúrny komunista pomohol Václavovi Havlovi s prechodom k slobodnému Československu, a neskôr odmietol HZDS, a pre mňa ešte viac môj priateľ Jano Štrasser, ktorý ako bývalý člen strany neuhol od roku 1989 ani raz, hoci bol terčom hrozných kampaní. Tridsať slobodných rokov teda prinieslo užitočné poznanie, že nie sme predurčení svojimi výšinami ani pádmi.
Tiež sme sa za tých tridsať rokov naučili, že označenie kresťanský národ je len mámivý povrch, ak nie úplný omyl. Vedeli sme to už pri deportáciách, ale po roku 1989 sme v tom sebaodhalení ešte ďalej. Lebo ak nevieme rozlíšiť, kto je Mečiar, Fico, Harabin, Slota či Šefčovič, ak ani smrť dvoch mladých ľudí nepohne svedomím ústavnej väčšiny, aký obsah má pojem kresťanský národ?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.