diskusia odznela. Martin čítal texty od Bondyho a Jirousa, ja som čítal Marcela Strýka: „Ak by bolo bez akýchkoľvek pochybností dokázané a bez zvyšku zaručené (nech sa mi toľká prostoduchosť nepričíta!), že Boh neexistuje, že sa nikdy nenaplní naša túžba po dobre, múdrej spravodlivosti a živom svetle, že sú smiešne naše úsilia po dosiahnutí Lásky, že svet je len šedivou džungľou pudov sebazáchovy, kde silný musí požierať slabého, aby sám nezahynul, kde dobro sa dá dosiahnuť iba pomocou zla, že svet a život je absurdný chladný kameň, keby toto všetko bolo isté, ani vtedy by sme neopustili naše SNY a náš život by sa stal nezmyselným, ale horúcim výkrikom v púšti, šialeným ÉTOSOM, svojou beznádejou šialeným a smutným výkrikom proti svetu – studenému kameňu, takým šialeným, že keby Boh nikdy neexistoval, v tom momente by sa z toho kameňa musel stvoriť.“
Marcel to vyznanie písal sám za seba, no formuloval ho v prvej osobe množného čísla. Za jeho „my“ počuť hlas Košického undergroundu. Kruh nespokojných košických chlapcov sa totiž utváral práve okolo jeho osobnosti. Čítal som si znovu Marcelove filozofické eseje. Vyvstala predo mnou jeho úzka bledá tvár, lemovaná riedkymi dlhými vlasmi. Marcel bol radikál. Odmietol študovať na komunistických školách, roky sa živil ako robotník na železnici. Hral v podivnej skupine Lesných spevákov, písal básne, maľoval obrazy no v prvom rade bol filozof. Prekvapilo ma, aké sú jeho filozofické úvahy prenikavé, citlivé a aktuálne. Marcel bol stvorený z rozporov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.