okrem nestriedmeho tweetovania prispelo k ilúzii o Trumpovi ako riziku vojny aj minuloročné vymenovanie môjho exkolegu z AEI Johna Boltona za poradcu pre národnú bezpečnosť. Ten bol dlho známy ako „jastrab“ volajúci po tvrdom prístupe voči americkým protivníkom.
Na rozdiel od svojich nekonzervatívnych rovesníkov (Richard Perl, Paul Wolfowitz) však nejde o bývalého ľavičiara, z ktorého by republikána urobili až jeho zahraničnopolitické názory. Boltonovi tiež špeciálne nezáležalo na šírení demokracie po svete. Vyrástol v robotníckom katolíckom prostredí a bol vždy konvenčný americký konzervatívec s jednoduchou zahraničnopolitickou filozofiou – najlepší spôsob pre Spojené štáty, ako sledovať záujmy, je vyžarovať silu a byť pripravený ju použiť.
„Aktívna úloha USA vo svete je v konečnom dôsledku aj v americkom národnom záujme.“
Silácky pohľad na svet mal Bolton s Trumpom spoločný. V Trumpovom prípade sa však „sila“ zvykne obmedzovať na hulvátstvo na sociálnych sieťach a na občasnú krutosť voči ľuďom, ktorí sa nemôžu brániť – napríklad voči žiadateľom o azyl. Účinne sa postaviť diktátorom si však vyžaduje strategické myslenie, ktoré Trump nemá, a prieči sa aj jeho naturelu, keďže si „tvrdých“ lídrov berie za vzor. Len si domýšľam, čo si o bizarných samitoch s Putinom či Kim Čong-unom myslel samotný Bolton (s ktorým som mal občasné, takmer výhradne nesúhlasné interakcie ohľadom brexitu a multilateralizmu všeobecne).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.