úvahy o tom, kto s kým v roku 2020 pôjde a kto možno zradí, čím zvýši súčasnej moci šancu pokračovať, sú chybné. Vyvolávajú dojem, akoby sa povolebné rozhodovanie jednotlivých strán konalo vo vzduchoprázdne, nezávisle od diania pred voľbami. Nie je to tak, a nikdy to tak nebolo.
Keď sa blížili voľby 1992, bolo jasné, že kritická časť verejnosti na Slovensku neprijala november 1989 ako záväzok k slobode, a neprijala ani potrebné reformy. A že ak HZDS ako nacionalisticko-komunistické zoskupenie aj preto vyhrá, pôjde so SNS a bývalými komunistami, takže výsledkom bude nielen rozpad Československa, ale aj rozklad právneho štátu, ekonomické zaostávanie a hazard s geopolitickým ukotvením Slovenska. Taká bola logika ich správania, slov aj činov – a presne taký bol aj výsledok.
Keď sa blížili voľby 1998, bolo už jasné niečo iné – že kritická časť spoločnosti odmieta únos, vraždu, nerešpektovanie práva, korupciu a príklon k Moskve. Bolo preto zrejmé, že ak opozícia vygeneruje dôveryhodnú alternatívu, získa také momentum, že ešte aj tie strany, ktoré s reformami a Západom váhali, sa radšej pridajú, než aby pomohli Mečiarovi pokračovať. A presne to sa stalo – bývalí komunisti sa po voľbách pridali k reformnej pravici a Slovensko dobehlo ubiehajúci civilizačný vlak.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.