z kostola na Cukrovej sme priviezli kytice a vence z poslednej rozlúčky s Mariánom Vargom. Tie dve miesta od seba delí iba krátka cestička medzi náhrobkami. Dvaja veľkí Skaličania. Hoci boli v mnohom tak odlišní, boli si zároveň veľmi blízki. Spájalo ich rodinné priateľstvo. Poznali sa už v čase, keď bol Tónko mladý salezián a Marián bol ešte chlapec. Mariánovej mame sa Tónko dokonca zdôveril i so svojím plánom na útek. Mal úctu k Mariánovej hudbe: „Máš dar od Boha,“ povedal mu v čase, keď Marián začínal, „nesmieš ho premrhať.“ Marián mal zas úctu k Tónkovmu životu. V Blumentáli mu na rozlúčku zahral Ľaliu poľnú a prijal eucharistiu.
V sobotu byť v Skalici. Dívať sa cez múr cintorína na holý vrch nad mestom. Na svahu sú učupené kaplnky, cestička stúpa pomedzi ne k vrcholu, kde sa týči kríž. Kalvárie ma od detstva fascinovali. Naši predkovia ich postavili, aby tu mohli rozjímať nad drámou ľudského života. Kristov príbeh spojili so svojím údelom. Človek stúpa od kaplnky ku kaplnke na vrch podobný tomu Sizyfovmu. Hore Kalváriou však netlačí márny balvan, čo sa mu vždy skotúľa naspäť. Nesie svoj kríž, a to nie je márne, lebo ním kráča k pravde, láske a slobode. António i Marián, každý inak, po odlišných cestách, a predsa rovnako poctivo, vyniesli ten kríž až na vrchol do posledného ticha. My živí k tomu miestu stále iba kráčame.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.