o kúsok ďalej som sa pri mraziacom boxe, paradoxne, opýtal, prečo sa „pekelnícky guláš“ volá tak, ako sa volá. Dostal som odpoveď: pretože „je čertovsky ostrý“. Obavám sa, že prívlastky nedal jedlám výrobca preto, aby ich upozornil na vážnu tému posmrtného života, či preto, že sú na Slovensku (miestami väčšinou) zákazníci paštét veriaci, ale preto, aby zvýšil ich marketingovú hodnotu. Aký to paradox! Strašný stav duše a tela, do ktorého sa dostanú nekajúci páchatelia zla, sa vníma ako vylepšenie gastronomickej pohody, prípadne ako žart. Spomínam si, že ešte aj za socializmu boli vtipy o pekle a čertoch takmer také časté, ako tie o doktoroch a farároch a dobre zapadali do scenára ateistickej atmosféry výsmechu zo všetkého, čo zaváňalo večnosťou.
No teraz na vážnu tému. Ak túžime aspoň trochu po pravde, bez ohľadu na to, či veríme alebo neveríme v peklo (čiže napríklad v spravodlivú odplatu kápom v koncentrákoch), mali by sme sa zamyslieť, či veríme v nebo, čiže aj v spravodlivé zadosťučinenie a odmenu tým, ktorí, povedzme, zachraňovali obete holokaustu alebo pomáhali utekať ľuďom prenasledovaným totalitným režimom. Lebo ak neexistuje peklo, neexistuje ani nebo. Ak to domyslíme do dôsledkov, napríklad na príbehoch posledných vojen a prenasledovaní, ak niet spravodlivosti (a tú na zemi hľadáme často márne), tak ľudský život (ten časný) by nemal zmysel. Upozornil na to génius Dostojevskij v Zločine a treste a verme, že nie márne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.