pokochal som sa odbleskami Tatier v jazerách a otočil som sa späť.
Večer ma čakala omša. Vietor ešte viac zosilnel a na mojom leteckom prístroji sa objavila číslica päť v kolónke, kde je rýchlosť môjho pohybu voči zemi v kilometroch za hodinu. Neveriacky som na ňu zagánil, úplne som odbrzdil padák, pridal plyn a rozhodol sa bojovať so živlami.
Prepočítaval som, koľko je to kilometrov do Vrbova, koľko mám paliva a ako dlho mi to bude trvať touto rýchlosťou zamilovaného párika na prvom rande. Nijaká nádej, že to doletím a už vôbec nie načas. Akurát som s vrčiacim motorom len visel nad rómskou osadou pri Batizovciach a prebúdzal v bielych husiach za plotmi dedinčanov túžbu vzlietnuť. Padák sa v protivetre zmietal. Zľava ma obletel bocian. Stále som nedosiahol ani len východný okraj osady. Priestor medzi chatrčami sa naplnil deťmi. Oduševnene mávali.
„Viera a vzťah k Bohu pre mňa znamenajú aj mať právo ostať sebou samým v intimite môjho prežívania života.“
„Oskar majkl papa 590, žiadam o ukončenie spojenia, idem na finále v Batizovciach.“ Potvrdenie malo v sebe podtón začudovania sa, no veliteľom lietadla, aj keď len z látky a šnúr, som ja. Vedel som presne, čo urobím. Sadnem k domu brata a poprosím ho, nech ma autom zavezie domov, a večerná omša bude zachránená. Krátky úsek po vetre som letel ako tryskáč, otočil som sa, zavisol, vysunul podvozok – čiže vlastné nohy – a vtedy som zbadal pestrú riečku detí, čo bystro zurčala ku mne z rómskej osady. Nie sú zlé, len keď sú vo veľkej skupine, sú príliš všetečné.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.