vystriedala s rodinou najmenej sedem nástrah toho, čo dnes odborne nazývame stresy sociálnej patológie. Po prvé, najskôr to boli bezdomovci – v Betleheme počas sčítania osôb ju pre jej tehotenstvo nik nechcel. Aj dnes sa mnohí boja tehotných žien, pôrodu, kriku a plaču malých detí, pričom matka každého z nás to musela prekonať, často viackrát, aby sme mohli dnes pri dobrej káve čítať napríklad tento časopis.
Po druhé, Mária bola nielen bezdomovkyňa, ale aj de facto slobodná Matka, pretože čakala dieťa s niekým, kto opticky, čiže pred spoločnosťou a okolím, nebol jeho otec. Skláňame sa s úctou pred všetkými tými slobodnými matkami, ktoré miesto toho, aby si vybrali zdanlivo ľahšiu cestu, sú ochotné donosiť svoje dieťa a hrdinsky čeliť krivým pohľadom supermorálneho okolia, najmä tých, ktorí zabúdajú na slová jej Syna „kto z vás je bez hriechu, nech hodí do nej kameň“.
Po tretie, hneď po bezdomovectve a tajomnom materstve sa stala Mária migrantkou. Musela utekať týždne do Egypta, lebo jej synovi hrozila pre strach z konkurencie istá smrť. Tá istá, čo postihla betlehemské neviniatka, teda opakovanú drámu Ráchel a jej mŕtvych detí – z histórie izraelského národa tak bolestnú traumu. V duchu vidím tisícky migrantov prechádzajúcich po diaľnici Budapešť – Nickelsdorf, ktoré tvorili v septembri 2015 na deväťdesiat percent práve mladé rodiny s deťmi, ktoré sme s kolegami z Rakúskeho červeného kríža zdravili na hranici „Willkommen in Österreich, Welcome to EU“ (vitajte v Rakúsku, vitajte v EÚ).
Nostalgicky spomínam, ako nás mrzelo a mrzí, že sme im nemohli a dodnes nemôžeme – najmä mladým rodinám – povedať: „Welcome to Slovakia“ (vitajte na Slovensku).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.