urgent z okrajovej časti mesta im do nemocnice v centre priviezol muža, cudzinca, ktorý pracoval na stavbe a pravdepodobne dostal porážku. Asymetria tváre, nevedel odpovedať ani na základné otázky o svojom mene a priezvisku. V ruke mal len občiansky preukaz. Lekár sa ho hneď chopil a situáciu riešil, hoci mu nešlo do hlavy, prečo niekoho z druhej strany mesta nepreviezli do najbližšej nemocnice, ale cez celé mesto až ku nim. „Túto sanitku sme tu ešte nemali,“ hovorila sestrička. Pochopila som, že sanitka im týmto postupom riadne zavarila. Vlastne, zavarila by ktorejkoľvek nemocnici, ktorú by si vybrala. Možno práve preto si vybrala takú, kde nikdy nebola. Tam, kam chodievajú pravidelne, si asi nechcú kaziť vzťahy tým, že im prinesú jeden veľký administratívny problém. Cudzinca bez poistenia, ktorému musíte/chcete akútne pomôcť, no na druhej strane netušíte, či na to má. Privezený pán dostal náležitú zdravotnú starostlivosť. Bolo to doslova last minute. Jeho zamestnávateľ však evidentne šetril nielen na pracovnej sile, ale aj na zdravotnom poistení a dokonca i na ochote zdvihnúť lekárom telefón. Pacient po prebudení na lôžku zistí, že si všetku zdravotnú starostlivosť bude musieť hradiť sám.
Ten muž tu na Slovensku pracuje rovnako, ako som ja niekedy pracovala v Rakúsku, Anglicku, Amerike a Nórsku. V Amerike som sa dostala do nemocnice a priznám sa, keby ma tam zamestnávateľ zdravotne nepoistil, možno by som si to odpracúvala dodnes. Účet za môj jednodňový pobyt v nemocnici bol totiž 27-tisíc dolárov. Zamestnať ma načierno si „nelajzli“ v žiadnej z krajín, kde som bola, hoci som robila len manuálne práce.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.