boli to hlboké škrabance po kameňoch, ktoré utŕžili počas tréningov a súťaží na vtedajších lyžiarskych svahoch. Neexistovali technológie na umelý sneh, a tak sa lyžovalo na tom, čo nám nadelila príroda. Najväčším stresom môjho lyžiarskeho detstva bolo, aby som nechytil hlbokú ryhu na okraji lyže. No a nočnou morou bolo, aby kameň nevytrhol z lyže aj kovovú hranu na kraji skĺznice, čo bola smrť súťažnej lyže. Ryhy sa totiž opravovali. Zalievali sa. Tú scenériu vidím aj po rokoch.
Otcova opálená tvár sústredene pozoruje v prítmí chodby tenučký prúd horiaceho kofixu. Bol to kúpený prútik alebo často v núdzi len odrezok z umelohmotného skladacieho plota, čo sa požíval na vtedajších svahoch. Horel žltým svetlom ako sviečka v pravoslávnom chráme, na namiesto vosku z neho kvapkal roztavený plast. Oči otca sa ligotali. Jeho ruka tú miniatúrnu horiacu lávu šikovne vlievala do škrabancov na skĺznici. Občas pohoršene zakýval hlavou, akí sme to s bratom a sestrou babráci, že nedávame pozor na „šutre“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.