slová šachistov zaujali aj moju fantáziu, takže som mal pred očami šach ako medzinárodný jazyk, v ktorom trinásťročný chlapec môže vážne poraziť šesťdesiatročného skúseného šachistu. Šach vraj veľa napovedá o charaktere človeka, s ktorým si možno prvýkrát v živote sadneš za šachový stôl a podľa jeho spôsobu hry vieš usúdiť, či je vyrovnaný, bojazlivý alebo ako zvláda tlak časového stresu.
Šachisti v rádiu vraveli, že pri hre si vždy sám za seba, teda keď urobíš chybu, nemôžeš to hodiť na kolegu ako v dákej veľkej firme. Šach má rozmer, ktorý ťa pri každej prehre vráti do reality. A voľné šachové pole je vraj miesto, na ktoré sa premietajú ľudské myšlienky. Keď sa figúrky ešte nestretajú so súperovými, uskutočníš lepšie alebo horšie ťahy, pričom ešte nie si psychicky vypätý. Lenže keď sa už stretnú, každý pohyb je nová realita, niečo získaš, niečo stratíš. Skrátka, jeden chybný pohyb môže byť tvoj posledný! No najviac zo všetkého ma na tej relácii zaujalo toto:
Šach je súbor pravidiel a výnimiek z nich. Napríklad pri Berlínskej obrane v Španielskej hre zažiješ výnimku z pravidla tým, že približne pri piatom ťahu čierny otvorí hru na seba a ty už proti tomu nenájdeš adekvátnu odpoveď. Nič si nepokazil, práveže si bol príkladne predpisový.
„Takto sa prehra zvláštnym spôsobom mení na výhru a ty vieš, že v tomto poznaní sa dá ísť do nevyčerpateľnej hĺbky.“
Keď vstúpiš do zápasu a neurobíš tam nijakú formálnu chybu, a aj tak ťa dobrý šachista preplieska, nevadí. Napokon máš radosť iba z tej krásnej hry a z toho, že si porozumel, aké sú metaprincípy šachu. Takto sa prehra zvláštnym spôsobom mení na výhru a ty vieš, že v tomto poznaní sa dá ísť do nevyčerpateľnej hĺbky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.