Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tváre, ktoré mi ostali

.vladimíra Ledecká .stĺpčeky .svet starostovej dcéry

Od zvolenia pani prezidentky odo mňa všetci chcú, aby som sumarizovala, spomínala či hovorila, čo bolo za tých päť rokov najsilnejším zážitkom. Tak som poslúchla a dumem.

Tváre, ktoré mi ostali Natália Ložeková / natalialozekova.sk

pozerám fotografie, čítam svoje zápisky z rokov v Prezidentskom paláci a v hlave si premietam tváre vryté do pamäti. Paradoxne, nie sú to tváre politikov, ktoré si zreteľne pamätám. Ani tváre iných svetových lídrov, hercov, športovcov či známych ľudí. Tváre, ktoré mi ostali, sú tváre odvahy.

„Slečinko, nestačí jen prožívat, musíte žít, kurva žít,“ povedal jeden z nich, generál Imrich Gablech, hrdina, veterán, keď som sa ho opýtala na radu do života.

Pán Gablech ležal na lôžku v nemocnici v Havlíčkovom Brode, mal vyše sto rokov, zdravotné problémy, ale prskal okolo seba viac radosti a optimizmu, ako dokážeme my mladí v najlepšej forme. Zakrátko sa mal stretnúť s prezidentom Kiskom a trval na tom, aby ho sestričky vyzliekli z pyžama a obliekli do vojenskej uniformy. „Nebudu prezidenta zdravit v noční košili slečinky, to zapomeňte.“

„Pri odchode mi pobozkal ruku a povedal, že nech to s tým životom nepreženiem ako on.“

Pán prezident na stretnutie chvíľu meškal. Pán Gablech nás všetkých zabával žartami o tom, že keď na toto stretnutie čakal sto rokov, tak sa ho bezpochyby dožije. „Ja už snad těch posledných patnáct minut vydržím a neumřu, to by byla ostuda, že jo.“ Zakončil to šibalským smiechom.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite