dnes sa nám napríklad v prime prihodilo toto: Dorotke počas hodiny zabehlo, tak sa opýtala, či by sa mohla napiť. Vytiahla teda fľašu, napila sa a v momente sa rozbehla k umývadlu. Od umývadla už zvládla iba znechutene zakričať: „Ten čaj je osolený, nie osladený!“ A tak začala milá fľaša veselo putovať po triede. Prečo? Lebo prima. Dvanásťročné deti žijú totiž v predstave, že toto – napríklad osolený čaj – musia stoj čo stoj vyskúšať. Čo na to učiteľ? Ten iba bezmocne stojí a prizerá sa tomuto divadlu, lebo ak už má za sebou nejakú pedagogickú skúsenosť, tak vie, že fľaša teraz bude musieť obísť celú, ale úplne celú triedu. A všetci sa potom zodvihnú a budú jeden po druhom utekať k umývadlu. Tam tú odpornú tekutinu nahlas – lebo potichu to nie je ono – vypľujú a nezabudnú dodať niečo ako: „Fuj, to ako ti mohol toto urobiť!“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.