český turista podišiel bližšie a povedal mi, ako ma obdivuje, že jemu sa stačí iba pozrieť na zábery z kamery jeho mašinky a má z tej výšky „husí kůži“. Povedal som mu, že o chvíľu letím ďalej pozrieť si Tatry. Zakrútil hlavou a mlčky odišiel.
Stúpal som na plný plyn. Nebadane som prerazil inverznú vrstvu a začal ma obklopovať krištáľovo čistý vzduch. Zjazdovka zo Skalnatého plesa sa javila takmer ako rovná lúka posiata zrnkami maku s lyžami na nohách. Dodržujúc predpisy o ochrane prírody som začal krúžiť. Nad vrchlíkom padáku som spozoroval skialpinistu, ako stúpal v cikcakovitej stope k vrcholu Huncovského štítu. Po dvoch-troch stúpavých zákrutách som bol v jeho výške. Oddychoval a pozoroval ma. Možno mi závidel a možno ho hneval tlmený zvuk môjho motorového padáka. Odletel som trochu viac od kopcov.
Zima na ruky, hoc aj v elektricky vyhrievaných rukaviciach, začínala byť neznesiteľná. Bol som vo výške 2 500 metrov nad morom, väčšina zasnežených tatranských štítov už bola podo mnou. Lákalo ma vystúpať až nad Lomnický štít. Možno to bolo tou prudkou zmenou výšky a riedkym vzduchom, možno monumentalitou vrchov okolo mňa. Alebo som si, vzdorujúc vetru a mrazu, schúlený v sebe naozaj uvedomil vražednú drsnosť prostredia. Premkla ma náhle obrovská bázeň a doľahla na mňa nesmierna osamelosť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.