Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Objektívom Terezy Nvotovej

.tereza Nvotová .stĺpčeky .objektívom Terezy Nvotovej

Zobúdza ma krik. Je noc. Inokedy zas skoro ráno. Moja susedka a majiteľka domu umiera. Cez stenu to najprv nie je celkom jasné. Preskakuje jej? Niečo ju bolí? Alebo ju niekto bije? Raz v noci som zavolala políciu. Bola som si istá, že ide o domáce násilie. 

Objektívom Terezy Nvotovej Natália Ložeková / natalialozekova.sk

policajti po pol hodine prišli, zazvonili u starej panej a ona im hovorí: „To som asi mala nahlas televízor.” Jej partner medzitým odišiel a policajti mi už chceli vynadať, že som ich volala zbytočne, keď tu otvorila dvere iná suseda a vyhlásila, že sa pre ten krik sťahuje. Jej deti nemôžu spať. Sadla som si teda za počítač a hľadala riešenie. Charitu na domácu pomoc starým a chorým ľuďom som preposlala jej dcére, ktorá býva za mestom. 

Krik však neustal. Keď ustane, možno ma jej dcéra vyhodí z bytu, v ktorom platím veľmi výhodný nájom. No dovtedy mi takmer každú noc jej mama pripomína, že raz tiež zomriem. Smrť ma však nedesí tak veľmi ako umieranie. Naša kultúra ho úplne vytesnila. Jeden deň nasledujeme svoje sny, a druhý – bum – je po nás. Aspoň tak si to veľa ľudí predstavuje. Ale to obdobie samoty a bolesti, to sa nás netýka.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite