spýtala som sa ho teda, či by sa radšej pozeral na obrázky niečieho obeda, alebo lezúceho dieťaťa alebo mačky. „Nie, len mi príde, že to trochu preháňali.“
Jeho slová mi zostali znieť v hlave ako vŕtačka, ktorá vás zobudí skoro ráno, keď susedia vŕtajú presne do tej steny, pri ktorej spíte. Chcete znova zaspať, potlačiť ten zvuk, no nejde to. Musíte vstať a začať niečo robiť, inak vás porazí.
Udalosť, ktorá zničila život celej jednej generácii našich starých rodičov, vyhnala do emigrácie tisíce, počas celého pobytu okupačných vojsk u nás zabila vyše 400 ľudí a zlomila chrbtovú kosť Československu. Národná trauma, z ktorej sa dodnes spamätávame – niekedy, bohužiaľ, pod vplyvom štokholmského syndrómu, keď sme ešte aj vďační svojim bývalým trýzniteľom – je pre moju generáciu miléniálov out?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.