majú tu tie fotogenické pláže s bielym pieskom a gýčové azúrové more. Palmy zdobia oblé zákruty a plody nahnuté k zemi. Soundtrackom ostrova je šum vodopádov. Vokálmi ho dotvárajú farebné vtáky. Prekrikujú sa. Hyperaktívna príroda a stromy bez wifi. Nonsens. V noci vtáky vystrieda trepot netopierích krídel o koruny stromov. Európan prvé dni zatvára okná, lebo ho to ruší. Až na tretiu noc si privykne. Miestne radodajky, obrovské živé korytnačky, ktoré rozdávajú úsmevy domácim aj cudzincom už celé roky. Bez hanby. A keď vás unavia prechádzky po súši, nahovoria vás na tie pod vodou. Pripevnia vám závažie a dýchací prístroj a nechajú vás prechádzať sa po morskom dne. Peši?! Vždy som si myslela, že nie je nič horšie ako byť na dne. Náš matrix klame. Byť na dne bolo to najlepšie. Farby podmorského sveta vám počarujú. Po pár minútach sa modlíte, aby sa vám pľúca zmenili na žiabre, a aby ste sa nikdy nemuseli vynoriť. Až tam vám prestane chýbať mobil a fotoaparát a konečne využívate svoje instagramom otupené zmysly. Zaznamenávate. Klipkáte očami a ukladáte farebné obrazy rýb do pamäti, nie icloudu. Lajkujem a zapĺňam tou krásou celý disk.
Keď začne v máji čerešňový sad v Hrhove kvitnúť naružovo, vyroja sa včely a otec stíchne pri pohľade na ne. Nikdy som tomu nerozumela. Tu kvitli naružovo koraly a rojili sa ryby. V ústach som mala dýchací prístroj. To, aby sme všetci my, nedospelí, tiež stíchli nad nádherou. Ako otec v sade.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.