žijeme dobu, keď sa v demokratických krajinách presadzujú hnutia na čele s výrazným lídrom a s tekutým, neuchopiteľným svetom hodnôt. Na Slovensku platí to isté. Navyše, v roku 1998 zaviedlo HZDS jednomandátový volebný systém a po dvadsiatich rokoch vidíme, ako aj ním zdegenerovala celá politická scéna. Na rýchly volebný výsledok stačí výrazná osobnosť, ktorá väčšinou ani nemá záujem o rast ďalších politikov popri sebe. Jedna osoba však nemôže zaručovať ukotvenie strany. Zmena volebného zákona aspoň do pôvodnej pozície krajov musí byť súčasťou dnešných úvah.

„Dnes nejde len o politiku. Potrebujeme pamäť, ktorá vníma krajinu s jej históriou.“

V takomto myšlienkovom rozpoložení sme znovu na štyri dni navštívili Rím. V nedeľu o dvanástej sme boli na svätopeterskom námestí. Pápež v okne svojej pracovne mal na diaľku niekoľko centimetrov, ale keď pozdravil bongiorno, štyridsaťtisíc ľudí na námestí ako jeden zaželalo to isté. Potom v meste dominovali putujúce skupiny národov sveta. Pri Fontana di Trevi sa predierala skupina so zástavou, ktorú som nepoznal. Pýtam sa ich, odkiaľ sú, odpoveď znela: Z Jordánska. Poklonil som sa im. Táto 9-miliónová krajina sa stará o vyše 650-tisíc utečencov zo Sýrie. 

V Taliansku, samozrejme, nefunguje všetko. Možno budú predčasné voľby, štrajk na letisku nám skomplikoval život a mohol by som pokračovať. Ale Taliansko má pamäť a hrdosť – a to túto krajinu zaväzuje a drží. Taliansko má napríklad zaevidovaných šesť miliónov kultúrnych pamiatok.

Dnes nejde len o politiku. Potrebujeme pamäť, ktorá vníma krajinu s jej históriou. A tiež hrdosť, ktorá vychádza z hľadania pravdy a spravodlivosti. Aj o tom je slušné Slovensko.