pamätám si ju. Patrila k partii, čo sprivatizovali sklad pri Dunaji. Bola vždy vážna, zadumaná, akoby večne nespokojná. Po jedenástich rokoch vyzerá úplne inak. „Vyzeráš úplne inak.“ Povie mi spakruky. „Mám dve deti,“ vravím v defenzíve. „Aj ja,“ povie spokojne sa uvelebiac ako mačka na bare a ja sa pristihnem, že si pomyslím: No jasné, si omnoho prístupnejšia a normálnejšia než vtedy, a vzápätí mi je z toho jej pohľadu úplne jasné, že ona si pomyslela presne to isté o mne! Zasmejeme sa obe. Znova ich stretávam. Tých istých ľudí. Čuchom nočnej mušky hľadajú teplé svetielko. Ako na zavolanie do dverí vstúpi R. To už si myslím, že sa mi sníva. Ten hrmotný, neohrabaný R. je najväčší „Ježíšek“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.