hneď by to speňažil a prepil, len aby nestratil pýchu svojej biedy. A tak sa nemá stavať na nohy žobrák, ktorý sám nechce chodiť.“
V posledných rokoch stretávam na ulici čoraz viac sociálnych turistov. Putujú od jedného sociálneho centra do druhého, z mesta do mesta, od charity k charite. Celkom dobre sa im darí žiť bez toho, aby vynaložili akékoľvek úsilie odstrihnúť pupočnú šnúru závislosti od sociálnych služieb. V nocľahárni prespia, charita im dá najesť, oblečie ich, na cigarety a čučo si vyžobrú a čosi im zostane aj z dávky. Môžu si takto žiť svoj pohodlný život bez kontroly a pravidiel.
„Chce žiť tak, ako žije. Voľnosť ulice je preňho všetkým.“
Jedným z takých chlapov je náš Hugo. Každý deň pred obedom zazvoní a spoza zelenej brány zakričí:
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.