vďaka… Chcem sa podeliť o radosť, ktorú mám vždy, keď vidím, že osud slabších – zdravotne postihnutých a starých ľudí – nie je spoločnosti ľahostajný. Pretože ako mamka 13-ročného synčeka Tadeáška, ktorý je od narodenia pripútaný na invalidný vozík, viem, že život chorých ľudí nie je vôbec jednoduchý. Sú odkázaní na pomoc druhých. Veľakrát je to oveľa zložitejšie a komplikovanejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Keď som ešte pred trinástimi rokmi stretla rodičov s dieťaťom – vozičkárom, myslela som si, že sa viem vžiť do ich situácie, a že ich viem pochopiť. No mýlila som sa. Moje vtedajšie predstavy a súčasná realita sa nedajú porovnať. Všetci vozičkári majú môj obrovský rešpekt. Nechodia tam, kam chcú ísť, ale tam, kde môžu ísť. Kde im cestu nepretne bariéra. Neverili by ste, ako si medzi sebou vozičkári menia informácie o mestách a miestach bez bariér, ktoré práve objavia, ktoré ešte nikdy predtým nenavštívili.
Asi vám nikdy nenapadlo zamyslieť sa nad tým, aké problémy rieši vozičkár predtým, než sa vyberie na cudzie miesto. Rozhoduje sa, či zoberie mechanický alebo elektrický vozík. Kto má väčšie auto, berie oba. Pýtate sa prečo?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.