a aby ego rástlo rýchlejšie, prihnojilo sa pridávaním, prifarbovaním a preháňaním. A tak na začiatku snáď aj pravdivá informácia sa po miestnej šuškande spravidla zmenila na znôžku poloprávd. No tie šuškandy mali svoje čaro. Dnes už to až tak nefunguje. Ani u nás. Prisťahovalo sa k nám tisíc nových ľudí, nevidíme si tak do hrnca. A doba, v ktorej žijeme, má na tom tiež svoj veľký podiel. Prestali sme sa o druhých zaujímať. Pomaly, ale isto, ľudia začínajú mať stres z osobného kontaktu. Betónové nepriehľadné ploty, osobný kontakt porazili počítače, televízory, mobily. Prestáva fungovať rozšírená rodina, niekedy škrípe aj tá základná.
Nedivím sa potom tomu, že ak sa organizuje spoločenská akcia v dedine, všetci si to chvália. Ten deficit osobného kontaktu, aj keď k tomu sami prispievame, nám až tak dobre nerobí. Na akcii sa ľudia stretnú, spoznávajú, pozdravia sa starí známi a normálne, naozaj normálne, sa porozprávajú. Bez telefónu či internetovej sociálnej siete, osobne, z očí do očí. Tešia sa z toho. Len tak sa zastaviť, porozprávať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.