pozrel sa na mňa tak, akoby som sa načisto zbláznila, zobral psa a šiel von. Dívala som sa naňho z okna a zdalo sa mi, že odkedy spolu žijeme a máme dieťa, nikdy nevyzeral taký zbitý. Má to so mnou ťažké, pomyslela som si, vysmrkala sa a bola odhodlaná na to zabudnúť.
Keď som sa k tej téme po pár dňoch vrátila, povedal: „Rómske-nerómske, to je jedno. Ide o to, že nám tu majú behať nejaké cudzie gény.“ „Cudzie gény?!“ Skoro som omdlela. „A čo som ja tebe a čo si ty mne? Že cudzie gény!“ Vzdychala som ešte pri umývaní riadu. Bola som sklamaná. Každé ráno som vstávala s tým, že to je naozaj šialený nápad. Máme vydarené dieťa. Načo si pokaziť život s niekým, o kom ani nevieme, čo sa v ňom skrýva? Ale počas dňa sa tá predstava vracala a žila pestrofarebným životom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.