polovica môjho krídla z látky a šnúr sa zaklápa a ja zrazu padám do špirály. Nečakane zažívam pocit, ktorý iní zažili pri nehodách: všetko naokolo sa spomalí. Zmysly vybičované megadávkou adrenalínu vnímajú to, čo sa deje, veľmi intenzívne. Akoby som sa schúlil do seba. Udivene pozorujem, ako nesmierne pomaly sa okolo mňa otáča naklonený horizont. Slnko sa pravidelne pohybuje cez môj zmrzačený padák ako v spomalenom filme.
Vidím šnúrky padáka prehýbať sa a trepotať vo vetre. Lesknú sa a miznú v tieni. Všetko trvá strašne dlho. Som prekvapený, ako ma zaplavuje zvláštna nemohúcnosť. Neviem sa prinútiť čokoľvek urobiť. Rúčka záchranného padáka je len pár centimetrov od mojej ruky a mne ani len nezíde na um potiahnuť ňou. Zaplavuje ma letargia. Padanie v ústrety smrteľnému dopadu trvá príšerne dlho. Celú večnosť.
Napodiv to nie sú desivé okamihy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.