„Žiadny verný kresťan nemôže byť nútený veriť niečomu, čo nie je v Svätom Písme,“ vyhlásil Luther v dišpute v Lipsku 5. júla 1519. Rím proti tomu obhajoval autoritu cirkevnej tradície a autoritu pápeža – k dohode nedošlo. V júni 1520 Lev X. vydal bulu Exsurge domine, v ktorej odsúdil všetky Lutherove spisy a kázne „v latinčine a každom inom jazyku“. Keď bolo zrejmé, že nápravu cirkvi nie je možné čakať od cirkevnej vrchnosti, Luther sa s výzvou na uskutočnenie reforiem obrátil na „kresťanské kniežatá nemeckého národa“. Reformy treba urobiť v duchu viery, ktorú má každý kresťan: „Prečo by sme my nemohli vedieť, čo je podľa viery správne a čo nie?“
Takýto prístup k reforme vyžadoval znalosti Biblie, ktoré v stredoveku často chýbali aj duchovným. Erazmus v Chvále bláznovstva z roku 1511 satiricky hovorí o teológoch, ktorí „sú vo dne, v noci tak zaujatí svojimi nezmyslami, že nemajú čas ani na jedno evanjelium alebo jednu epištolu sv. Pavla“. No ak mali byť reformy v rukách laikov, nástojčivou požiadavkou bolo dať im do rúk Bibliu, ktorej budú dobre rozumieť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.