presnejšie, bol to mrak. Náhle sa okolo mňa vytvoril. Nevidel som si ani na špičky lyží. Ležal som na konci Veľkej studenej doliny. Keď som si predtým vyšiel trochu nad chatu na začiatok širokého žľabu, bolo ešte krásne počasie. Trasa, ktorú som chcel zlyžovať, sa v celej kráse rozprestierala podo mnou. Je iné spustiť sa dolu svahom po vystúpení z lanovky, a iné, keď ste naň tri hodiny šľapali. Vychutnával som si rituál zliepania stúpacích pásov zo sklzníc lyží. Ešte medovníček, selfie s mrakmi v pozadí, ide sa. A zrazu bolo všetko biele. Po sto metroch vestibulárny systém môjho vnútorného ucha hlásil, že to vzdáva. Kto sa už plavil loďou po rozbúrenom mori, pochopí. Mal som ísť dolu, no traverzoval som nejaký svah smerom nahor, až som samovoľne zastal. Zdalo sa mi, že stojím trochu našikmo, vyrovnal som sa teda a vtedy som spadol. Súkal som sa štýlom slepca z Jericha dolu a len kde-tu mi kamene, vynárajúce sa zo snehu, poskytli pevnejší bod na orientáciu. Medzitým som občas kŕmil svište nedojedenými medovníčkami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.