minule som len tak na pol ucha počúval debatu dvoch manželov. Zjavne znepokojení stavom sveta, začali sa baviť, ako to je s tými dejinami, či sa opakujú, či nie... Z tejto témy, ktorá je dnes všade, najprv paradoxne, ale keď nad tým tak premýšľam celkom logicky, prešli na prevteľovanie duší. Koľko má človek životov, kedy sa vracia – teda prevteľuje – a kedy už nie, a to ma skutočne zaujalo.
Pretože ten pán tvrdil, že duša človeka sa vracia na zem v novom živote, aby napravila chyby, ktoré v tom predchádzajúcom spôsobila. Keď už nemá čo naprávať, tak hotovo, pokračuje mimo tento svet. Uvedomte si, že to je pre svet veľmi nevýhodná situácia.
Pretože duše, ktoré pochopia, kde urobili chybu, sú každým životom lepšie a lepšie – napríklad už sa zbytočne nezapájajú tam, kde netreba, žijú pre svojich blízkych a tých, ktorí sú v núdzi, pre ideály, pomáhajú a, povedzme si, takíto ľudia tu naozaj nikdy nie sú dlho. Zasvietia, prinesú nádej a sú preč. A blbci, ktorí spôsobujú jednu hrôzu za druhou, sa sem budú podľa tejto logiky vracať zas a zas. A tak budeme mať na svete čoraz viac hlupákov, ktorí to celé aj povedú, a čoraz menej osvietených ľudí. Keď sa pozriete na momentálny stav sveta, tak niečo na tom prevteľovaní bude. Navyše ja sa pýtam, či, povedzme, taká duša blbca vo funkcií vôbec vie, že robí nejaké chyby. Čo keď je so sebou spokojná, aký to bol super život, čo všetko dobyla, ovládla, zmanipulovala a ešte sa aj vráti. Vesmír jej dáva ďalšiu šancu, lenže vesmír má čas a vesmírnu trpezlivosť, ale my tu dole to prežívame celkom inak. My by sme sa radi sústredili na seba a svoje obyčajné chyby a nie na to, že musíme prežiť chyby druhých tam hore na tróne. Navyše s vedomím, že sa sem po čase ešte aj vrátia. To potom tá cesta duše vôbec neznie tak lákavo. Takže po tejto debate som si povedal, že som predsa človek západnej civilizácie. Kdeže východné náuky. Dante! To bol frajer, ten to mal jasne vymyslené, kto kam pôjde, až to tu skončí.