Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ján Volko: Mojich trénerov by som nevymenil za nič na svete

.dávid Jackanič .šport

Skĺbiť štúdium a vrcholový šport nebolo nikdy jednoduché. Mladý talent slovenskej atletiky Ján Volko sa aj napriek tomu môže pýšiť dvoma striebornými medailami. Ako podľa neho funguje financovanie športu od štátu?

Ján Volko: Mojich trénerov by som nevymenil za nič na svete Branislav Bibel/SITA 4. august 2018, Bratislava: Ján Volko počas tlačovej konferencie Slovenského atletického zväzu pred odchodom na 24. majstrovstvá Európy v atletike v Berlíne.

Ako malí chlapci sme najčastejšie hrávali na sídlisku či pred domom futbal či hokej. Čo priviedlo k dosť netradičnému športu, atletike, vás?

Ja som v tom nebol iný, taktiež som hrával futbal od svojich šiestich do svojich zhruba štrnástich rokov. Veľmi som nevynikal, čo sa týka technickej stránky futbalu, nebol som v tom nejaký lumen, no vedel som rýchlo behať. To sa však prejavilo až v neskoršom veku, v skorom detstve to nebolo ešte také výrazné. Vtedy sa ma otec spýtal, či by som nechcel skúsiť atletiku. On mal a má rád atletiku, stále k nej inklinoval. Bola to zaujímavá voľba, zo začiatku som bol voči tomu skeptický, pretože pre malé dieťa nie je jednoduché prejsť z jedného kolektívu do druhého. Bolo to pre mňa náročné, no našiel som si tam super kamarátov a myslím si, že nemám čo ľutovať.

Študujete na STU a popritom sa profesionálne venujete športu. Ako sa to dá skĺbiť?

Je to náročné, no u mňa rozhodnutie študovať túto školu bolo jasné už asi od mojich pätnástich rokov. Vtedy som ešte nevedel, že budem úspešný atlét a chcel som mať niečo v rukách, keď so športom skončím. Šport je totiž v tomto veľmi vrtkavý, môže sa stať, že sa človek zraní a kariéra môže skončiť zo dňa na deň. Vždy ma zaujímali informačné technológie, preto som sa rozhodol študovať. Čo sa však týka skĺbenia štúdia so športom, je to veľmi náročné, no v škole sa mi snažia maximálne vychádzať v ústrety, viem si naplánovať rozvrh podľa seba. Rozhodne to však nie je jednoduché. Ak si niekto myslí, že študovať na vysokej škole a robiť šport je jednoduché, asi ho sklamem (úsmev).

Bohužiaľ to u nás nie je ani tak nastavené na Slovensku, pretože neexistuje úplne špecifický individuálny študijný plán pre športovca, aj keď sa vraj na tom už pracuje podľa toho, čo som počul. No nesťažujem sa, mám také podmienky, aké mám a dá sa to zvládnuť.

Kariéra atléta je zrejme kratšia ako kariéra futbalistu. Do koľkých rokov je šprintér behať tie najrýchlejšie časy?

Keďže telo starne a svaly sa už nedokážu tak rýchlo sťahovať, vek odchodu šprintéra do športového dôchodku je asi 30 rokov. Existujú však aj výnimky, zrejme ako všade. Tých 30 rokov je však hranica, keď zrejme ani ja nebudem robiť atletiku, respektíve nie aktívne. Ten limit je však daný, pretože svaly už nedokážu pracovať tak, ako keď je človek mladší. U vytrvalostných disciplín je to iné. Napríklad Matej Tóth má už po tridsiatke a stále dosahuje skvelé časy, hoci aj u vytrvalostných disciplín je telo poriadne opotrebované v neskoršom veku.

Rozprávali sme sa o vašom štúdiu, kde ste naznačili, čomu by ste sa v budúcnosti po skončení kariéry chceli venovať.  Existuje však možnosť, že by ste sa v budúcnosti venovali aj atletike, povedzme ako tréner?

Ťažko povedať, pretože na trénerstvo by som zrejme potreboval štúdium na fakulte telovýchovy a športu. Netrúfol by som si niekomu robiť plán, pokiaľ by som to nemal vyštudované. Ale tým, že moji tréneri založili akadémiu pre mladých atlétov, chcel by som im pomáhať pri práci s deťmi a s trénovaním, keďže nejaké skúsenosti z môjho aktívneho športového života mám. Tomuto by som sa teda chcel venovať, ale určite nie profesionálne.

„Štadiónov na Slovensku je málo. V tom sme trošku zaostalí.“

Hovorí sa, že za každým úspešným mužom treba hľadať ženu. Keď ste už spomenuli trénerov, vás trénuje Naďa Bendová spoločne s Róbertom Kresťankom. Aké máte medzi sebou vzťahy? Nevznikla medzi vami ešte ponorková choroba, keď spolu trávite tak veľa času?

(úsmev) Určite vznikla, ja myslím, že to je úplne normálne, najmä na sústredeniach, keď sme spolu nepretržite štyri týždne. Ale nie je to nič hrozné. Myslím, že my máme veľmi dobrý vzťah, či už s Naďkou alebo 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite