ohlušujúci rev oddeľuje v sheffieldskom divadle Crucible od dokonalého ticha iba niekoľko sekúnd. Ešte pred televíznym prenosom vyprovokuje skúsený moderátor v publiku, kde sedí niekoľko desiatok divákov všetkých vekových kategórií, rachot, aký by nezapadol ani na futbalovom štadióne. A potom, z ničoho nič, akoby niekto vypol zvuk. Sála v priebehu zopár sekúnd zmĺkne a odrazu počuť každé vrzgnutie stoličky či pohyb televíznej kamery. Je v tom kus čohosi typicky britského, za všetkých okolností usporiadaného a dbajúceho na nepísané pravidlá. Zároveň v tom rituále cítiť aj niečo špecifické pre toto miesto. Unikátnu atmosféru divadla v srdci mesta, ktoré sa za štyridsať rokov, odkedy je domovom majstrovstiev sveta v snookri, stalo hlavným sídlom tohto čoraz populárnejšieho biliardového športu. Práve odtiaľto, z centra niekdajšieho mesta ocele, odštartoval snooker svoju cestu do povedomia miliónov ľudí, ktorí si dovtedy akúkoľvek biliardovú hru spájali výlučne so zafajčeným prostredím krčiem a pochybných herní.
Niežeby to tak na začiatku nebolo. Keď v roku 1875 poručík britskej armády Neville Chamberlain (nie, nie ten budúci premiér, ten mal v tom čase iba šesť rokov) prihodil na veľký biliardový stôl k červeným a čiernej guli aj zopár farebných, išlo stále o uzavretú zábavku úzkeho okruhu britských vojakov pôsobiacich v Indii. Chamberlain sa však do svojho výmyslu, pomenovaného podľa prezývky skupiny vojenských zelenáčov, s ktorými hru prvýkrát testoval, zamiloval. Po potulkách Indiou každému rozprával o snookri, ktorý je oveľa zábavnejší, než zvyšné biliardové hry. Chamberlain vraj menom Snooker pomenoval aj svojho koňa – aby sa po otázke na meno vždy zvrtla reč na jeho novoobjavený šport. Napokon snookru našiel miesto v meste Ooty na juhu Indie. Práve tu vznikol koncom devätnásteho storočia prvý snookrový klub a chýry o novom športe sa pomaly začali šíriť aj do Británie.
Dlhé roky však išlo o zábavku „príslušníkov armády a džentlmenov pohybujúcich sa vo vyšších vrstvách“. Také boli aj prvé amatérske majstrovstvá sveta počas prvej svetovej vojny i celá prvá polovica dvadsiateho storočia, keď si snooker získaval popularitu na britských ostrovoch. Na zápasy sa chodili pozerať tisícky ľudí a veľké snookrové stoly postupne z klubov začali vytláčať tie menšie, určené na pool (takzvaný americký biliard). Bola to éra Joea Davisa, Angličana, ktorý triumfoval na päťnástich (!) majstrovstvách sveta v rade. Davis bol celebritou, ktorej sláva sa však stále obmedzovala najmä na uzavreté prostredie biliardových klubov. Veľký prelom v popularite snookru prišiel až pár rokov po konci jeho kariéry.
profesionál vs. alkoholik
Koncom šesťdesiatych rokov sa verejnoprávna BBC snažila nájsť televízny formát, ktorý by vyťažil čo najviac z prelomového vynálezu – farebnej televízie. S nápadom na snookrovú šou vraj prišiel sám David Attenborough, v tom čase programový riaditeľ BBC2, dnes známy najmä ako prírodovedec a hlas dokumentárnych sérií o planéte Zemi. Práve on si ako prvý dokázal predstaviť, aký vizuálne výrazný môže byť pre neustále prepínajúceho diváka obraz krikľavozeleného biliardového stola s farebnými guľami. Do hry mu hrali aj nízke náklady, keďže snookrový stôl dokázala bez problémov pokryť aj dvojica viac-menej statických televíznych kamier. A tak iba pár dní po tom, ako BBC odvysielala prvé kroky človeka na Mesiaci, prišlo aj na prvý diel programu Pot Black. V ňom proti sebe pravidelne bojovala v zrýchlenej verzii snookru osmička hráčov. Diváci si program obľúbili a z dovtedy neznámych hráčov sa razom začali stávať plnohodnotné celebrity. V sedemdesiatych rokoch bol snooker konečne na vrchole.
„Snooker bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch britskou televíznou telenovelou“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.