o výške tesne nad 5 000 metrov pod špicatým vrcholom Pumori a rozľahlým masívom Kala Patthar sa nachádza jeden z najkrajších panoramatických amfiteátrov na zemi, ktorému kraľuje Mount Everest. Keď opustíte posledné kamenné a drevené domčeky usadlosti, chodník pod najvyšší štít sveta pretína vyschnuté jazero. Na konci poľa zvíreného prachu sa objaví niekoľko balvanov. Sú na nich vyryté mená a roky. Je to symbolický cintorín obetí pokušenia zmerať si sily s nevyspytateľnými živlami.
V septembri 1988 tu bola iba jedna – so slovenským menom: „Jozef Psotka, 1934 – 1984.“ Štvorica slovenských lezcov tadiaľ stúpala k základnému táboru so spomienkou na prvého Čechoslováka, ktorý vystúpil na Everest. Jeden z tejto štvorice, Jozef Just, pred štyrmi rokmi na svahoch západného kotla našiel Psotkovo telo po tisícmetrovom páde. Aby ho našiel, obetoval vrchol. K tabuli položil kvet a pomyslel si, že by on sám takú tabuľu nechcel mať.
A predsa o tri roky neskôr tu pribudla ďalšia: „D. Becík, P. Božík, J. Jaško, J. Just“ s dodatkom, že vrchol bol zdolaný 17. októbra 1988 (dosiahol ho iba Just), a s krížikom pri dátume 18. 10. 1988. Kde sú ich hroby, nevedno. Nebyť barda slovenskej himalájskej žurnalistiky Milana Vranku, ich príbeh by pomaly vymizol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.