to, že Slovensko môže vyzerať ako malá bárka na oveľa väčšom rozbúrenom mori globálnych trendov, tu však predsa len nepokladám za dôvod na zúfalstvo paralyzujúce naše rozhodovanie v situáciách, ktorým by sme mali čeliť s jasnou mysľou. A čeliť im môžeme, ak sme ochotní vidieť svoj stav realisticky.

dni sviatočné, dni všedné

Politika nie je vhodná oblasť na očakávanie zázrakov. Ani také udalosti, aké sprevádzali podivuhodný rok 1989, sa nedostavujú na objednávku. Ján Langoš sa kedysi v podobných súvislostiach vyjadril, že „zázraky“ sa dejú len „vtedy, keď na ne neveríme“. Aj keď to znie provokatívne, pod spomenutou nevierou by sme nemali chápať cynizmus ani malomyseľnosť, ani rúhavú nevďačnosť. 

To, o čom je tu reč, je realistický rešpekt k obmedzenosti našich možností v každodennej politike, ktorá je, ako vieme, umením možného. Jej riešenia sa nezaobídu bez kompromisov, nikdy nie sú dokonalé ani konečné. (Boh nás chráň pred konečnými riešeniami!) Posadnutosť dokonalosťou, vízie spoločnosti bez konfliktov, napätí a kompromisov môžu v demokracii a pre demokraciu pripraviť nebezpečné okamihy. V politike koniec koncov rozhodujú výsledky, a ak sú zhubné, je zbytočné odvolávať sa na skvelé plány, ušľachtilé úmysly alebo čistotu doktríny.

Historické príležitosti neprichádzajú na naše lusknutie prstami a netrvajú dlho. Väčšinu našich dní tvoria dni všedné. Nemôžeme očakávať permanentný sviatok, a to platí aj pre sviatky revolučné. Vytrženie ľudí objímajúcich sa na uliciach predstavuje vytrhnutie zo všedného poriadku, je to inšpirujúci a pozdvihujúci zážitok, no nie je a ani nemôže to byť permanentný stav.