mladí, možno aj tí okolo neho, si ale budú viac pamätať príbeh z roku 2020, keď sa spojili progresívci z PS s centristami zo Spolu a za „pomoci“ Za ľudí neúspešne siahli na sedempercentnú hranicu, takže sa nedostali do parlamentu. 

Samozrejme, nebolo to len vďaka tzv. Roháč-Hatiarovmu efektu (t. j. vzájomnému vynulovaniu politických šancí v prípade, že na kandidátke bežia ideologicky navzájom sa vylučujúce osobnosti – napr. libertarián vs. zelený progresívec zvaný aj Melón).  

Stalo sa tak aj vďaka ambíciám nie veľmi na prácu motivovaného exprezidenta a jeho nesúrodej skupine mladých ľudí, ktorí tesne získali také množstvo hlasov, že sa dostali do parlamentu, ale zároveň tým zabránili vstupu do NR SR svojim inak priateľom z koalície PS/SPOLU. 

„Ako sa tak pozerám na aktuálnu situáciu, človek by si myslel, že Slováci sú nepoučiteľní: a človek by mal asi pravdu.“

Zvyšok poznáte: systému sa zmocnili antisystémové strany, no a za ani nie štyri roky to od ústavnej väčšiny dobačovali do menšinovej vlády, ktorá vládne len z vôle prezidentky. 

Ako sa tak pozerám na aktuálnu situáciu, človek by si myslel, že Slováci sú nepoučiteľní: a človek by mal asi pravdu. Hoci je na politickom trhu množstvo subjektov, kde by sa workoholik Dzurinda vedel uplatniť ako demiurg , teda hýbateľ, prichádza na scénu s Modrou koalíciou, čo je vlastne také nové Za ľudí, len namiesto Kisku, exprezidenta, je tam expremiér. Aby to bolo ešte veselšie, berie si na to v zásade tých istých ľudí, akí boli v Za ľudí, a chystá sa mocne rozdávať karty. A ďalej už nasledujú klasické pohyby: tlačovkovitosť slovenskej politiky sa nezaprie, bezodná nulita slovenských politických reportérov takisto, skrátka sa v tom všetci moceme ako v jednom zlom sne. 

A pritom situácia je jasná ako facka: ak platí, že „it takes two to tango“, teda že na tango treba dvoch, ani kolo chorovodu sa nedá vytvoriť bez skupinky tanečníkov. (Verím, že Mikuláš Dzurinda oceňuje aj tu silu slova Skupinka, ak to číta). No len ako ten chorovod spraviť, keď u nás máme, ako správne poznamenal Miro Kollár, príliš veľa náčelníkov na príliš málo indiánov...? Nuž, spočítajme si to teda: naozaj treba spojiť sily a vykašľať sa na egá, zmieriť sa s tým, že aj dvojka alebo desina sú pekné pozície v tíme, lebo veď ide o Slovensko.  

V tom má Mikuláš Dzurinda absolútnu pravdu. A verím, že tomu aj verí, že by sa všetci mali postaviť do radu za neho. Otázka je, či to funguje opačne – lebo aj chorovod je kruh, a raz sa vrtí tam a raz opačne. Teda či je Mikuláš Dzurinda pripravený, ak budú Modrej koalícii merať 3 percentá, postaviť sa za predsedu SaS, resp. KDH, alebo PS, a tak prispieť ku konsolidácii demokratických síl Slovenska. 

Vot v čom vopros – tak o čom je otázka, povedal by Lenin. 

Autor je spolutvorcom satirického politicastu Silný výber

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.