ako píše Patrick Wintour v denníku The Guardian, celý problém začal vznikať už v roku 1963, keď vtedajší poradca primátora Západného Berlína a budúceho kancelára Willyho Brandta Egon Bahr v prejave načrtol smer nemeckej „Ostpolitik“, čiže politiky voči Sovietskemu zväzu a jeho satelitom. Nemeckí sociálni demokrati presvedčili samých seba a postupne celú nemeckú spoločnosť, že cesta k trvalému mieru nie je porážka komunizmu, ale jeho reforma prostredníctvom obchodovania. Toto presvedčenie viedlo v roku 1970 k podpisu kľúčovej dohody, na základe ktorej sa postavil prvý veľký plynovod z Ruska do Nemecka – predĺženie plynovodu Transgaz vedúceho do Československa, ďalej do nemeckého Bavorska. 

Materiál aj financie pochádzali z Nemecka. Potrubia dodali nemecké firmy a peniaze na ich zaplatenie nemecké banky. Tie si v obave z bankrotu Sovietskeho zväzu od západonemeckej vlády vypýtali záruky splatenia týchto úverov. Ako píše Wintour, hlavný vyjednávač nemeckých bánk to komentoval slovami: „Nerobím žiadne kotrmelce bez siete, najmä nie na hrazde.“ Spojenci Nemecka už vtedy vyjadrovali znepokojenie nad týmto obchodom. Nemci však všetkých ubezpečovali, že dodávky ruského plynu nikdy nepresiahnu ani 10 percent celkovej spotreby Nemecka. 

„Gazprom sa tváril, že dlhodobé kontrakty bude plniť, ale nemal absolútne žiadnu snahu dopĺňať  zásobníky na bežnú úroveň pred zimou.“

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol nemecký príklon k Sovietskemu zväzu vedený aj snahou odlíšiť sa v zahraničnej politike od USA.