Fedor Gál: Niekedy v prvej polovici 80. rokov minulého storočia som prvý raz čítal o dlhých spoločenských cykloch – vzostup a pád a potom znovu a opäť. Takými sú napríklad roky 1948 – 1968, ale aj 1968 – 1989, a potom 1989 až po pandémiu covidu. Alebo od 1948 až po 1989? Zhruba dve generácie. Iba?

V kozmológii existuje hypotéza Veľkého tresku, z ktorého sa zrodil náš vesmír. Buch! a z jediného bodu sa do nekonečného priestoru šíri hmota a energia, aby sa po miliardách rokov začala opäť zmršťovať. Pulzujúci vesmír. A vraj ich je nekonečno a tiež pulzujú. Večná otázka „hýbateľa“.

Existujú, samozrejme, aj životné cykly – od detstva cez mladosť a tak ďalej až po smrť. A náboženské viery o tom, že smrťou sa život nekončí, ale obnovuje sa v iných životoch. Alebo teória biologickej a kultúrnej evolúcie. Po špirále nahor. Alebo dokola? Večný kolobeh života. Večný?

Tri obrazy pulzovania – nádych a výdych, zrodenie a smrť. Cesta medzitým je plná križovatiek. Momentky v „bodoch zvratu“, hovorme im „bliky“, robia z cesty príbeh. Každý je iný, a predsa sú súčasťou jediného Absolútna. Jediného? A potrebujeme ho poznať? Pomenovať?

Anton Vydra: Nádych a výdych, dýchanie, ruach (duch) – starý obraz pulzovania života prevzatý z biblickej tradície a starobylých mýtov. Celé stáročia ho máme pred sebou a v sebe bez toho, aby sme si to uvedomovali. Je zakódovaný v našich kultúrnych pľúcach: niečo vziať a niečo odovzdať. Kto iba berie, čoskoro začne „lapať po výdychu“ – udusí ho to.