zmeny, ktoré nastávajú v dôsledku globalizácie a nástupu nových komunikačných technológií, sú akiste významné, ba dosiaľ nedostatočne zhodnotené. Nie je však prekvapením, ak sa v takejto situácii popri triezvych úvahách objaví aj niečo iné: milenárske nálady, zvestovania „koncov dejín“ a obľuba nových metafor a floskúl, ktoré nás majú presvedčiť o tom, že minulosť je pre hlupákov a dnešné deti sú múdrejšie než ich rodičia so všetkými predchádzajúcimi pokoleniami dohromady.

Tak sme sa od pádu železnej opony dozvedeli napríklad, že v novom globalizovanom svete stratili význam hranice medzi štátmi, ba že predstavujú zlo, že národy sa stali anachronizmom, že snaha zachovať ich je prejavom spiatočníckej hlúposti (či čohosi horšieho) a konečne, že štúdium istých predmetov už nie je relevantné.

ilúzie západného triumfalizmu

Geopolitika je v západných demokraciách odmietaná často ako „geografický determinizmus“. V horšom prípade budí asociácie s temnými ideami skoršieho 20. storočia. Iste, ak by šlo o jednostranný determinizmus či redukcionizmus, ktorý sa pokúša vysvetliť všetko jednoduchou formulkou, mali by sme dobrý dôvod odmietnuť ho. Tobôž, ak by podobné náuky poskytovali oprávnenie takým nárokom, aké vznášali napríklad nacisti v mene „životného priestoru“.

No správaniu istých aktérov, napríklad vznášaniu neoprávnených a agresívnych územných nárokov, nedokážeme čeliť tým, že ich odmietneme brať na vedomie. Navyše nám oproti determinizmu hrozí aj opačná krajnosť: predstava, že v novej dobe už neplatia ľudské obmedzenia doterajších dejín. Skutočnosť, že miesto pobytu vo svete pre väčšinu z nás nie je vecou osobnej ľubovôle a meniacich sa rozhodnutí, môže byť pre príslušníka nových, globálne mobilných a bohatých elít pohoršením. A predsa je geografická poloha zdrojom dlhodobých kontinuít v správaní štátov a národov, čo sa dnes nanovo ukazuje.