zvíťazili tí,  ktorí boli počas konfrontácie s komunistickým režimom zalezení. Československo sa rozpadlo pod taktovkou nacionalistickej rétoriky „revolucionárov druhej vlny“, ktorí si hovorili „národní“. Boli to zväčša bezostyšní klamári a nenažranci. Túto svoju osobnostnú črtu si ponechali dodnes. Vidieť v zákonodarnom zbore fašistov je tristné, no predstava, že by mohli aj vládnuť je ako zlý sen. Máme totiž precedens z čias vojnovej Slovenskej republiky.

Reči o odvekej túžbe Slovákov po samostatnom štáte boli pre drvivú väčšinu ľudí smiešne. Medzičasom si mnohí na túto lož zvykli, podobne ako na reči o tom, ako si oba politické národy rozchodom pomohli. Celý proces rozpadu Československa mal znaky kriminálneho konania a ako taký sa aj ocitne pred súdom dejín. Presnejšie: tak ho do dejín zaznamenajú historici a literatúra. Vinníci zostanú nepotrestaní. Máme v tom prax – nepotrestané ostali aj zločiny komunizmu a jeho kati i kápovia.

Dodatočne konštruované „argumenty“, legendy, symboly a rituály sa možno vžijú, zľudovejú a nadobudnú heroickú podobu. Presne takto totiž poslúžia posilňovaniu národnej identity a súdržnosti národnej pospolitosti. Motivácia „otcov zakladateľov“ či autorov scenárov rozpadu Československa, vrátane v Moskve vyškolených profíkov a ich spolupáchateľov, zrejme zapadnú prachom. Národy chcú byť na svoje dejiny hrdé. Čo na tom, že boli vyfabulované navzdory faktom? Hlavne, že máme „pokoj na prácu“, hejže?