prechod na obnoviteľné zdroje na Slovensku prebieha veľmi pomaly. A pritom máme oproti ostatným vyspelým krajinám veľkú výhodu. Úplnou náhodou väčšina slovenskej elektriny pochádza z jadra alebo vody – vzniká teda bez emisií. Centrálni plánovači počas socializmu ani netušili, aké zelené Slovensko o niekoľko desiatok rokov vďaka tomu bude. Napriek dobrej východiskovej pozícii čaká našu energetiku historická transformácia. Jednoduché to však nebude. Na Slovensku sa stále drží názor „nie na mojom dvore“ a verejnosť má odpor najmä voči veternej energii. 

Dnes je v hre viacero možností. Jednou z nich je dovoz energie zo zahraničia. Krajiny v Baltskom mori, najmä susedné Poľsko, plánujú stavať  masívne veterné elektrárne v mori. Problémom pri dovoze sú však náklady a obavy o energetickú bezpečnosť Slovenska. Prím preto budú hrať lokálne solárne zdroje. Zavedenie obnoviteľných zdrojov do života podporuje aj štát a energetické firmy prostredníctvom projektov sieťových batérií a zeleného vodíka. Napriek strmému poklesu nákladov v posledných rokoch si za prechod priplatíme.

čoraz menšie, ale viac

Stratégia masívnych elektrární, ktoré zásobujú veľkú časť republiky, postupne upadá do histórie. Veľké uhoľné elektrárne s výkonom v stovkách megawattov dnes nahrádzajú decentralizované a menšie zdroje. Dôvod je jasný – uhoľné a plynové elektrárne sú síce efektívne a lacné, prispievajú však k zmenám klímy. Keď spomíname megawatty, mnohí sa isto pýtate, koľko energie je vlastne jeden megawatt? A čo je gigawatt?