moja generácia, vyrastajúca za normalizácie, bola v roku 1989 aspoň teoreticky dospelou na vojenčinu – alebo na revolúciu. Napriek tomu, alebo práve preto, sme aj my boli pod väčším či menším vplyvom predstáv, že vojnu možno „zrušiť“ ako prostriedok riešenia čohokoľvek. Väčšina z nás neverila propagande normalizačného režimu, no mali sme pochopiteľný sklon pozitívne prijímať predstavu jednotného slobodného sveta, v ktorom dôjde k radikálnemu odzbrojeniu a vojnové násilie v ňom stratí legitimitu. Iste, bola to ilúzia. No ten, kto nepoznal strach z termonukleárnej vojny, nepochopí celkom ani náklonnosť prijímať podobné posolstvá. A nepochopí celkom bez zvyšku ani ďalekosiahlu kompromitáciu občianskej brannej povinnosti – aj v uvedomelých a vlastenecky naladených segmentoch občianstva; pravda, ak tu nejaké ešte zostali (a s urýchlenou poznámkou, že dôležitých faktorov je tu oveľa viac).

utópie a mocenské nároky

Žiaľ, akokoľvek oprávnená a prirodzená je naša túžba po mieri, môže nám cez vrstvu emócií zastrieť iný problém. Vojna sa nedá vylúčiť z ľudského sveta tým, že ju úradne vyhlásime za prežitok minulosti. Neodvrátime ju zaklínaním slova „mier“ ani jednostranným odzbrojovaním. Predstava univerzálneho poriadku či rovno univerzálneho štátu, ktorý mier zabezpečí centrálnou direktívou, je vnútorne rozporuplná a právom môže viac desiť, než pozitívne inšpirovať.

Za starého režimu koloval vtip: Pýtali sa rádia Jerevan, kedy bude tretia svetová vojna. Odpoveď znela: „Tretia svetová vojna nebude, no boj za mier bude taký urputný, že nikde nezostane kameň na kameni.“

„O jednotnom svete bez konfliktov môžeme snívať, koľko chceme. Ak sa ho však niekto pokúsi mocensky zrealizovať, beda nám.“