mnohí poukazujú na to, že je to najmä odraz jeho osobnostných „kvalít“ a politických spojenectiev. Problém je však evidentne nielen v ňom ako osobe: je v systéme. Nedá sa totiž prehliadnuť, že Marošovi Žilinkovi takéto vysoko politické kroky umožňuje jeho obrovská moc, ktorou vo funkcii generálneho prokurátora disponuje.

v skutočnej demokracii je to inak

Takže sa treba opýtať: Ak by bola prokuratúra u nás už transformovaná už na štátne zastupiteľstvo, bolo by vôbec možné, aby osoba, ktorá by štátne zastupiteľstvo viedla, zasahovala do politiky tak, ako to robí Maroš Žilinka?

Bývalá ombudsmanka a sudkyňa Jana Dubovcová na to odpovedá: „Ak by bola prokuratúra už transformovaná, určite by v článku 149 našej Ústavy a v § 3 zákona o prokuratúre nebolo ustanovené to, že „Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“ Bolo by tam uvedené približne to, že prokuratúra je osobitný (sui generis) samostatný orgán výkonnej moci, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom z úradnej povinnosti zabezpečuje alebo vykonáva trestné stíhanie trestných činov, ako verejný žalobca v mene Slovenskej republiky podáva súdu obžaloby za činy, ktoré na základe výsledkov trestného stíhania považuje za trestné činy, a v trestnom súdnom konaní vystupuje v mene Slovenskej republiky ako verejný žalobca,“ vysvetľuje. 

V týchto formuláciách je veľký rozdiel. V demokratickom štáte totiž chránia práva a právom chránené záujmy a posudzujú dodržiavanie zákonnosti a ústavnosti všeobecné súdy, správne súdnictvo a ústavný súd aj verejný ochranca práv. Nie prokuratúry. „Ak by takáto úprava už bola, tak by sa ňou riadil aj generálny prokurátor,“ hovorí Jana Dubovcová.