vo svojom „programe“ strana „tézu“ ďalej rozviedla slovami: „Vodu, elektrinu, plyn či pôdu, ktorú dnes vlastnia cudzinci, vrátime národu!“ Pre korektnosť sa žiada dodať, že išlo o stranu, ktorá je najotvorenejšie fašistická. Pre úplnosť treba doplniť, že pod heslo by sa s väčšími či menšími okolkami zrejme podpísal ktorýkoľvek subjekt z národnosocialistického spektra. 

Pokrikom o zoštátňovaní populista stavia na istotu. Myšlienka štátneho vlastníctva energetických podnikov v časti voličstva útočí na jeden z najnižších pudov: „cudzím vezmeme, našim rozdáme“ a zároveň pracuje s hlboko zakoreneným mýtom: „prečo by štát predával sliepku, keď môže predávať (zlaté) vajcia?“

Súčasná diskusia o predaji podielu EPH v Stredoslovenskej energetike maďarskej štátnej skupine MVM otázku otvára nanovo. Mal by štát podnikať v energetike?

zoštátnenie firiem nezlacní energie

Spomínaný bilbordový návrh na zoštátnenie energofiriem je nezmyslom minimálne z dvoch dôvodov: odkúpenie stopercentných podielov veľkých energetických firiem by bolo pre štát extrémne nákladnou investíciou bez rozumnej perspektívy návratnosti a lacnejšie energie by domácnostiam určite neprinieslo.

Podľa analýzy INESS z roku 2017 je zoštátňovanie strategických podnikov, o ktorom fašisti tárali už pred voľbami v roku 2016, otázkou miliárd eur. Ak za „strategické podniky“ budeme považovať Slovenské elektrárne, Západoslovenskú energetiku, Stredoslovenskú energetiku, Východoslovenskú energetiku a Slovenský plynárenský priemysel, podiely v týchto podnikoch štát v minulosti predal dokopy za 4,2 miliardy eur. Po úprave o infláciu to predstavuje viac ako šesť miliárd eur. Ak by sa nálepka „strategické“ ocitla aj na ďalších energetických firmách, konečný účet by bol, samozrejme, ešte mastnejší.