v roku 1989 sme sa zbavili všadeprítomného mocensky presadzovaného klamstva a získali sme možnosť vyberať si klamstvo slobodne a dobrovoľne. Túto možnosť sme počas troch desaťročí do sýtosti využívali a nezdá sa, že by sme s tým chceli prestať. Za posledných desať rokov sme síce zvolili dvoch dobrých prezidentov, ale v parlamentných voľbách sme to bohato vykompenzovali.

Prečo v slobodných voľbách volíme mafiánov, neonacistov, podvodníkov a plagiátorov, ktorých spoločným menovateľom je bezuzdné používanie lži a cynické pohŕdanie pravdou? Je to tak, že  väčšina z nás si už pravdu vôbec neváži? Nie, je to komplikovanejšie.

akí sme

Ľudia, ktorí volia klamárov, ich volia skoro vždy preto, lebo veria ich klamstvám. Zo svojho pohľadu teda nevolia lož – volia to, čo považujú za pravdu. Kľúčovou otázkou teda je, ako sme na tom s rozoznávaním pravdy. A to už sa netýka len slovenských volieb, to je oveľa širšia a hlbšia otázka.

Skúsme sa pozrieť na naše rozoznávanie pravdy optikou troch výrazných verejne diskutovaných tém – epidémie covidu, globálneho otepľovania a kultúrnych vojen. Covid nám zreteľne ukazuje nielen antivedecký spôsob rozmýšľania hoaxofilov, ale aj to, koľko ľudí takýmto spôsobom rozmýšľa. Globálne oteplenie nám na druhej strane ukazuje, že aj ľudia odvolávajúci sa na vedecký prístup k pravde sú schopní „pre dobrú vec” až nepríčetne preháňať a spoluvytvárať lživý obraz sveta. A kultúrne vojny sú dobrým príkladom toho, akým zhubným spôsobom vieme o svojej pravde kričať bez toho, aby sme sa aspoň chvíľku aj počúvali.