ceny energií sú pre politikov z komunikačného hľadiska najľahšie uchopiteľnou a marketingovo najvďačnejšou témou v energetike. Väčšina ostatných tém spojených s týmto mimoriadne komplexným, neprehľadným a krížom-krážom regulovaným odvetvím je za hranicou rozlišovacej schopnosti laickej verejnosti, a teda rozhodujúcej časti elektorátu.

Kým akékoľvek zníženie cien elektriny či plynu je vraj úspechom ÚRSO, ba priam triumfom vlády – mikulášskym darčekom od štátu, na druhej strane každý nárast cien populistickí politici vydávajú za podlú krivdu na slovenskom ľude, ktorá si nezaslúži inú odpoveď než jánošíkovské trhanie faktúr či vyplácanie plynových vratiek zo štátneho rozpočtu. Odberatelia energií si po rokoch intenzívnej masáže „stabilnými cenami energií“ na podobné PR cvičenia svojich volených zástupcov už zvykli. Zvykli a otupeli.

Sanovanie nárastu cien energií z verejných financií či udržiavanie umelých cien rigidnou reguláciou možno z krátkodobého hľadiska niektorých odberateľov v domácnostiach poteší. Z  dlhodobejšieho pohľadu je však v záujme všetkých domácností – či už v role odberateľov energií alebo daňových poplatníkov – liberalizácia dodávok elektriny a plynu.

samonapĺňajúce sa proroctvo

Súčasné nastavenie cenovej a vecnej regulácie vychádza z premisy, že konkurenčné prostredie v dodávkach elektriny a plynu nie je dostatočne rozvinuté. Regulačný rámec preto vraj musí chrániť domácnosti a malé firmy, podľa litery zákona „zraniteľných odberateľov,“ pred dodávateľmi energií, ktorí by si inak s cenami robili, „čo sa im zachce“ – podobne ako predajcovia pohonných látok alebo napríklad mobilní operátori.