minimálne po roku 2001, keď ho mŕtvica vrátila na začiatok v tom zmysle, že sa musel učiť znova rozprávať aj chodiť. Napriek dlhej rehabilitácii, a vôbec následkom, sa ešte v roku 2002 naposledy ožení, v roku 2003 sa stane otcom a v roku 2008 sa stihne nielen naposledy rozviesť, ale predovšetkým nakrúti svoj herecký testament.

Film sa volá Muž a jeho pes, u nás mal premiéru v roku 2009 a myslím, že som bol v kine najmladší. Niežeby nás tam bolo nejako extrémne veľa, skôr naopak, to je však pochopiteľné, legendy už do kín nemusia priťahovať davy. Dôležitý je ten film. Výborný kus, bilančná dráma, naozaj nakrútená ako rozlúčka pred zatvorenou oponou. Cynik vo mne si nemôže odpustiť poznámku o tom, ako veľmi emocionálne tlačí na pílu. Lúči sa v ňom viac Michel Poiccard ako Bruno Ferrari či Bob Saint-Clare a je to dôležité preto, že moja generácia dnešných plus-mínus päťdesiatnikov vyrástla práve na tých jeho filmoch, v ktorých bol hlavne za akčného a komediálneho hrdinu. Videli sme všetko, čo sa k nám v tých osemdesiatkach dostalo, respektíve to, čo už tu bolo zo šesťdesiatok a sedemdesiatok a so železnou pravidelnosťou sa objavovalo v kine a v telke. Zmes už starších a vtedy nových filmov.