vysokoškoláčka Jarmila vyrastala s rodičmi a sestrou v byte na Račianskom mýte v Bratislave. Pred vyše desiatimi rokmi sa jej rodičia rozhodli presťahovať do Alžbetinho dvora vzdialeného od Bratislavy asi polhodinu cesty. „Keď sa otec dozvedel, že oproti nášmu bytu majú stavať dnešný Central, obával sa, ako bude naša ulica znečistená, preľudnená a ako sa na nej budú tvoriť zápchy,“ vysvetľuje dôvody Jarmila.

alžbetin dvor

Pred desiatimi rokmi bol Alžbetin Dvor menšia obec bez druhého stupňa základnej školy, teraz tu len za posledný rok pribudlo šesť nových ulíc. Prisťahovali sa hlavne mladé rodiny s deťmi. Jarmila niekedy na prechádzke stretne aj dvadsať kočíkov.

S novými obyvateľmi však pribúdajú aj problémy s dopravou. Niektorí vstávajú skoro ráno a cestujú do mesta autom, iní cestujú vlakom. „S rodinou sme každé ráno chodievali na stanicu autom, potom sme nastúpili na vlak do Bratislavy. No a posledné roky sa prisťahovalo toľko rodín, že sa tam nedalo parkovať. A druhý problém bol preplnený vlak. Niekedy sme sa doň ani nedostali a museli sme čakať na ďalší. Situácia sa vyriešila až cez koronakrízu, keď na trati začali premávať namiesto RegioJetu Slovenské železnice, ktoré pridali štyri dlhé vagóny,“ hovorí Jarmila. 

Geograf a spoluautor publikácií Suburbanizácia a Suburbanizácia 2 Martin Šveda hovorí, že problém s dopravou je už len dôsledkom neregulovanej a živelnej výstavby. Obce v minulosti prijímali zmeny územných plánov ľahkovážne. Aj keby ich chceli zmeniť, cesta späť nie je ľahká a na súdoch s veľkými investormi by podľa Švedu ťahali za kratší koniec. „Chýba nám prezieravejšie plánovanie. Množstvo ľudí chce skapitalizovať pôdu, ale nepremýšľajú nad dôsledkami. Pokiaľ výstavbu necháme na samostatný vývoj a voľnú ruku trhu, môžeme byť o pár rokov veľmi prekvapení, ako sa nám zázemie s environmentálnymi aj dopravnými problémami zosype na hlavu,“ hovorí Šveda. 

do satelitu chodia len prespávať

Odchod z mesta bol pre Jarmilu ako dieťa náročný. Zatiaľ čo predtým chodili do školy pešo a vyrážali z domu len krátko pred ôsmou, v novom bývaní museli zrazu vstávať o šiestej a po škole čakali na rodičov aj niekoľko hodín. „Bolo to obmedzujúce. So sestrou sme si aj porevali, keď sme sa odsťahovali z bytovky, kde sme mali veľa susedov a kamarátov,“ hovorí. Po roku zvažovali s rodinou návrat naspäť do mesta, ale nakoniec sa rozhodli v satelite ostať – aj kvôli peknému okoliu, ktoré Jarmila dnes oceňuje.  

„Sú ľudia, ktorí po presťahovaní vytriezvejú  a zistia, že to nie je pre nich, a vracajú sa do mesta. Tento prúd by som však nepovažoval za trendový. Človek si skôr zracionalizuje svoju voľbu a naučí sa nové vzorce každodenného života. Slováci sa sťahujú oveľa menej ako v západnej Európe a rozhodnutie sťahovať sa z osobného vlastníctva je zásadnejšie ako sťahovanie z nájmu,“ vysvetľuje Šveda.