tom Wright v knihe Prekvapení nádejou postupne a dôsledne buduje svoj argument, že západné kresťanstvo sa po prvých storočiach nechalo nebezpečne ovplyvniť gréckym neoplatonizmom. Stalo sa tak napriek tomu, že cirkevní otcovia úspešne zvládli zápas s herézou gnosticizmu v druhom storočí. Problém totiž je, že radikálne odmietanie „hriešneho sveta“, nepochopenie dobroty materiálneho stvorenia, upínanie sa k „spaseniu“, ktorého cieľom je posmrtné duchovné „nebo“ pre čisté duše oslobodené od všetkého hmotného, sa do kresťanstva dostávalo znovu a znovu. Paradoxne, často cez zadné dvierka dobre mienených hnutí duchovnej obnovy – cez monastické hnutia, kresťanský mysticizmus stredoveku či neskorší kvietizmus až po novoveký protestantský pietizmus. 

N. T. Wright však nie je len brilantný mysliteľ, historik a teológ. Mnoho rokov pôsobil v aktívnej kňazskej a pastoračnej role v anglikánskej cirkvi až po službu biskupa dôležitej diecézy v Durhame. Je pre neho preto prirodzené, že svoje teologické a filozofické úvahy sa vždy snaží pretaviť do praktických návrhov pre každodenný život cirkvi a všetkých veriacich. Svoje uvažovanie o kritickej dôležitosti ranokresťanského presvedčenia a doktríny telesného vzkriesenia preto ústi do prehodnotenia nášho vzťahu k samotnej Veľkej noci.