Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vladimír Hopka sa dozvedel, že je svetovým rekordérom až o niekoľko rokov a náhodou

.post Bellum .spoločnosť

Príbehy, ktoré v občianskom združení Post Bellum zaznamenávame, nie sú len osudy z čias holokaustu či komunistických perzekúcií. Vladimír Hopka plával svojim životom vcelku vyrovnane, aj keď sa o neho, ako o každého vrcholového športovca, ŠtB zaujímala. Jeho príbeh je zaujímavým pohľadom na to, ako fungoval šport v socialistickom Československu.

Vladimír Hopka sa dozvedel, že je svetovým rekordérom až o niekoľko rokov a náhodou POST BELLUM

vladimír Hopka sa narodil 25. marca 1937 ako Vladimír Ugróczi v obci Skároš neďaleko slovensko-maďarských hraníc. Priezvisko, ktorého pôvod je z poľského Hopko, po pamätníkovom dedkovi, existovalo pod vplyvom maďarizácie daného obdobia aj v ďalšej verzii, ako Halmányi. V oboch prípadoch však malo rovnaký význam: „Skákajúci“.

detstvo na colnici: nemecké spojky, ruské čerešne a americké cigarety

Pamätníkov otec pracoval ako príslušník finančnej stráže (išlo o ozbrojený zbor Ministerstva financií ČSR — na Slovensku fungujúci aj počas vojnového Slovenského štátu — ktorý monitoroval štátnu hranicu a vykonával colnú službu), vďaka čomu sa s rodinou — malým Vladimírom, jeho bratom a matkou, ktorá bola v domácnosti — často sťahovali. Najskoršie spomienky Vladimíra Hopku pochádzajú z Uhorskej (dnes Záhorskej) Vsi, kde žili od roku 1941. Vzhľadom k tomu, že tri roky predtým prebehol Anschluss, teda pripojenie Rakúska k nacistickému Nemecku, stála otcova colnica päťsto metrov od slovensko-nemeckého pohraničia, oproti cukrovaru. Ku koncu druhej svetovej vojny mal pamätník osem rokov, preto má z tohto obdobia len niekoľko spomienok, vnímaných detskou optikou. Na colnici sídlil aj (podľa všetkého nemecký) veliteľ, pretože k nim často chodievali spojky. Vladimír si spomína, ako sa v jeden deň upieklo prasa, ktoré sa tak rýchlo zjedlo, že pre hladného vojaka-spojku, ktorý dorazil neskôr, neostalo nič iné, než obhrýzať paprčky.

Vladimír Hopka s trénerom Urbanom z roku 2013.Vladimír Hopka s trénerom Urbanom z roku 2013.

Keď sa schyľovalo k oslobodeniu, odchádzali ako poslední z Uhorskej Vsi vlasovci a pamätník si vybavuje nasledujúcu spomienku na ich veliteľa: „Bol to zrejme dôstojník, lebo mal vyhrnuté rukávy na košeli. Matka mu liala vodu na ruky. Umýval sa a povedal jej, aby si dala prstene aj náušnice dolu, lebo dôjdu Rusi a odtrhnú jej to aj s uchom.“ (Paradoxom je, že dôstojník mohol byť pôvodom tiež Rus, spomienka totiž nie je presná a nie je z nej jasné, či išlo o skôr zmieneného veliteľa, ktorý prebýval na colnici, resp. v jej bezprostrednom okolí, alebo o niekoho iného. Takzvaní vlasovci boli občania Sovietskeho zväzu, ktorí sa v nemeckom zajatí nechali naverbovať do ruskej oslobodeneckej armády a začiatkom roku 1945 bojovali s Nemcami proti Sovietom). O oslobodeneckej úlohe Rusov si pamätník v danej dobe nemyslel nič konkrétne, akurát sa čudoval, keď videl po prvýkrát vojaka Červenej armády. Ten pri vstupe do jednoposchodovej budovy colnice vystrieľal celý zásobník, ale okrem samopalu nemal na sebe ani poriadnu uniformu. Práve absencia uniformy bola však zrejme tým, čo napomohlo Vladimírovmu otcovi, ktorý sa pohyboval v civile, ujsť neprimeranej pozornosti Rusov. Tí sa na konci vojny prechádzali cez hranicu tam a späť, a to napríklad aj na korbe Studebakera, na ktorom raz viezli aj vyťatú čerešňu. Z konárov oberali priamo tam ovocie a hneď ho aj jedli.

Pamätník zažil počas vojny aj Američanov, a to okrem prítomnosti zmieneného nákladného auta americkej výroby aj ako pilotov, ktorí sa vyskytli v Uhorskej Vsi.

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite